Srandy bokom, lístok s poznámkami z návštev sa mi povážlivo zapĺňa a to je neklamné znamenie, že svet už dýcha vo vianočnom rytme. Tak poďme pekne po poriadku.
Ešte v novembri nám zavolala pani z B. a poprosila nás o návštevu. O pár dní sme už s Jarkou sedeli v útulnej obývačke nového domčeka a počúvali, ako život zhorkne keď sa manželia odcudzia. Manželka sa doma stará o veľké dieťa ťažko postihnuté mozgovou obrnou, manželovi na turnusoch sú však rodina a jej problémy čoraz vzdialenejšie. Veď žiť sa dá aj jednoduchšie, slobodnejšie. A tak sa jeho peniaze objavujú v rodinnej kase čoraz zriedkavejšie. Dohodli sme sa, že počkáme ako sa veci vyvinú. Sviatky rodine nastavia zrkadlo a … v januári uvidíme.

Keď sme odchádzali, bola už tma. Rovnako tmavé pocity ostali aj v nás a na ďaľšiu návštevu do Zákamenného sa nám veľmi nechcelo. Ale boli sme ohlásení, nedalo sa inak. Dozvedeli sme sa tam o rodine so 4 deťmi, z ktorých 2 staršie boli ťažko postihnuté mozgovou obrnou. Už pri vchode bytovky nás čakal tato a viedol nás hore schodmi popri schodoleze s prepravnou plošinou, ktorý im len nedávno namontovali. V predsieni dvojizbového bytu sme chvíľu hľadali miesto pre topánky a už stojíme v „multifunkčnej“ izbe bytu veľkosti asi 4×5 metrov. V kútiku za dverami sedia za počítačom dve mladšie deti. Tipujem prváčku a piataka. Poctivo sa striedajú za klávesnicou a naháňajú príšerky. Mamina sa na nás usmieva z kresla pri rozkladacej posteli, na ktorej leží najstarší syn a mrmlavé zvuky prekladá občasnými spokojnými výkrikmi. Pri jeho hlave som si našiel svoje miesto ja. Samozrejme stojím, lebo druhé kreslo už obsadila Jarka, nad ktorou sa týči s úsmevom od ucha k uchu domáci pán :). Vedľa neho sa na vozíku posúva hore-dole mladší z postihnutých synov a rovnako vysmiaty sa snaží nadväzovať známosť s Jarkou. Za mojim chrbtom ma upútal tkáčsky stav s rozrobeným kobercom a výhľad do susednej izby plnej postelí. Je to scéna ako z Jakubiskovho filmu a už by ma neprekvapilo, ani keby mi nad hlavou lietali anjeli. V tom pozriem na strop a vidím koľajnice ! Je to „lanovka“ ktorou sa prepravujú už veľkí chalani zo spálne do izby, na vozík, na plošinu, do sveta … Otec nám rozpráva, ako po dlhých rokoch renovujú kuchyňu a chystajú sa niekam vtesnať malú postieľku. Až teraz som si všimol, že domáca pani má ruky položené na brušku a onedlho priletí bocian ! Nestíham, nechápem, preto trochu kokcem, keď sa snažím vysvetliť prečo sme vlastne prišli. Počúvajú, pokyvujú hlavou a keď príde otázka, či nepotrebujú aj finančnú pomoc, s úsmevom mi vysvetlia, že netreba. Veď si prilepšujú tkaním kobercov a spoločne to zvládajú ! Plusy a mínusy v pokladni sa im akosi zázračne darí udržiavať v rovnováhe.
Celou cestou domov mi neschádzajú z mysle. Je mi čoraz jasnejšie, že nie je dôležité či bývate v starom byte alebo v novom dome. Oveľa dôležitejšie je, že s kým !

Back to top
Close Offcanvas Sidebar