Predvianočný čas je krásny a hektický zároveň. Dokončovačky v práci a povinnosti v našom anjelovi dokážu aj ležérny motor nakopnúť do vysokých otáčok. Našťastie, manželka sa už dávno zmierila s tým, že predvianočné prípravy a výber darčekov ostávajú na jej pleciach. Ja sa jej snažím pomáhať aspoň tým, že deti a okolitú rodinu presviedčam o tom, že tohtoročné vianoce budú veľmi skromné ( rozumej s minidarčekmi ). Čoho výsledkom by logicky mala byť spokojnosť, že tam napokon aspoň niečo našli.
Minulý rok som sa dokonca podujal na našich deťoch vyskúšať malý sociálny experiment a vehementne som trval na tom, že darčeky si rozbalíme až na Božie narodenie. Bol to pokus vysvetliť im, že darčeky vôbec nie sú to najdôležitejšie. Nevyšiel ! Radím vám, ani to radšej neskúšajte. My sme totiž v ten večer nemali Tichú noc ale tichú domácnosť 🙂

Ale späť k nášmu anjelovi. Za posledné dni sme absolvovali viacero stretnutí v rodinách, zistili čo majú nového, vypočuli, potešili a často aj prispeli.
Pomohli sme vzniknúť dvom novinovým článkom, ktoré nehovoria len o tom, že darcovstvo na Orave je živé a silnie. Hovoria aj o tom, že človek veľa dokáže a veľa vydrží. Pri čítaní rozhovoru so Zuzanou, mamou šiestich detí (viď 3.7. a 4.11.2015), som mal opäť silný pocit zmysluplnosti nášho spoločného snaženia.
Ani presne neviem, čo ma na jej rozprávaní dojalo. Či opis jednoduchého života mamy s jej starosťami, bolesťami a nádejami, alebo jej odvaha. Lebo ak niekto dokáže po narodení dvoch ťažko chorých detí s láskou očakávať príchod ďaľšieho, je pre mňa viac ako odvážnym. ( rozhovor nájdete tu )

V dnešnom neistom svete dychtíme po istotách. Snažíme sa minimalizovať riziko problémov. Platíme si poistky a ešte čosi odložíme na horšie časy. A neradi si púšťame niekoho k telu. Tak blízko, že dokáže zasahovať do nášho života. Tak blízko ho nepustíme.
Ak budeš zajtra Pane klopať ako pocestný na moje dvere … ja neviem či nájdem odvahu Ti otvoriť .

Back to top