Sú to skoro už dva mesiace, čo som si našiel v schránke ten zvláštny list. Bol veľmi stručný a text bol asi takýto : “ Posielam vám 400 eur. Pomôžte rodinám ktoré to potrebujú. Iste viete lepšie ako ja komu by pomohli.“ Na konci bola ešte pripísaná mailová adresa a prosba o potvrdenie doručenia.
Stáva sa nám pomerne často, že naši známi ale aj vcelku neznámi ľudia nám odovzdajú peniaze s rovnakou prosbou. Už dávno mám na „anjelske“ peniaze v peňaženke vyčlenenú samostatnú priehradku. Nosím v nej mesačné príspevky pre rodiny ( niektoré nemajú zriadený účet ) a takéto nečakané darčeky. Niekedy ich chvíľu nosím a hľadám vhodného adresáta.

Keď sme sa o pár dní stretli s Lenkou, náš rozhovor sa dostal aj k pacientom jej kolegyne lekárky a ich ťažkému osud. Vedel som že sme našli tých správnych adresátov.
O pár dní sme už sedeli v aute a smerovali najskôr do Novote. Peknú dreveničku na kraji dediny sme museli chvíľu hľadať, ale nakoniec nám prišla otvoriť mladá slečna a menší špunt. Nemali sme telefónne číslo a šli sme vlastne naslepo, preto nás neprekvapilo že mamu sme doma nezastihli. Práve sa vracala s najstarším synom Jánom z nemocnice v Bratislave. Ján mal pred pár mesiacmi ťažký úraz, pri ktorom pre silné popáleniny takmer prišiel o život. Neľahká finančná situácia rodiny sa ešte viac. 200 eur bude určite vítanou záplatou na rodinnom rozpočte. V telefóne sme sa jej v skratke snažili vysvetliť kto sme a prečo jej vlastne peniaze nechávame. Neviem či nás naozaj pochopila, ale to nie je až tak veľmi dôležité. Tak ako nebola dôležitá tvár darcu alebo poštárov. Oveľa dôležitejší bol ten správny adresát.

V Mutnom sme už bez blúdenia trafili do staršieho gazdovského domu, okolo ktorého sa motá 6 detí. Karol má 11 rokov, Peťo 9 , Nikolka 6 , Anežka 5 a Magdalénka 2 roky, a  najmladšia Monika 1 rok.  Lenku už dobre poznajú z návštev v jej ambulancii. Najčastejšie tam mama privezie Anežku a Magdalénku. Majú mozgovú obrnu. Nesedia, nerozprávajú. Večné deti o ktoré sa musíte starať ešte viac ako o ostatné. Otec pracuje v lese za skoro minimálnu mzdu. Ešte šťastie že spolu so starými rodičmi gazdujú. Nedýcha sa im vôbec ľahko, lebo len na lieky a plienky ide mesačne viac ako 150 eur.
Zhovorčivá pani domáca sa teší našej návšteve a témy sa preberajú jedna za druhou. Väčšinou o deťoch a o mužovi. Aj by ho chcela poslať kdesi za lepšie platenou robotou, ale ten by od detí a hospodárstva aj tak nešiel. Takto spolu sa im starosti lepšie zvládajú. Odovzdali sme im druhých 200 eur a od apríla sme ich zaradili medzi „naše“ rodiny. Rodine so šiestimi deťmi príde pravidelný mesačný príspevok viac ako vhod.

Pred dvoma týždňami som sa ohlásil na jednu z pravidelných návštev aj k pani Želke z Námestova ( pozri 2.7. a 5.10.2014). Telefón zdvihla dcéra s ktorou som sa stretol minule. Bola nútená zanechať svoju prácu a rozdeliť svoj čas na opateru svojich detí v Zubrohlave a poobednajšiu opateru chorej mamy v Námestove. Stav pani Želky sa veľmi zhoršil a liečba v nemocnici už nedokázala zastaviť rast metastáz. Už vtedy sme vedeli, že výhliadky nie sú vôbec dobré a pomôcť môže len zázrak.
Podľa dcérinho hlasu v telefóne nebolo ťažké si Želkin stav domyslieť. Keď som chcel  pribehnúť a odovzdať jej ďaľší z našich príspevkov, zastavila ma. Peniaze odmietla so slovami, aby sme ich dali niekomu inému. Niekomu, komu ešte môžu pomôcť žiť lepší život …

Za oknami zúri leto a začínajú dovolenky. Užívajme si život plnými dúškami. Niekedy človek netuší ktoré leto je to posledné.

Back to top