Je to už skoro mesiac, čo sme boli na návšteve u Majky v Sihelnom. Dom sme našli rýchlo a jeho vynovená fasáda nás nijak nepripravila na skromne zariadené izbičky vo vnútri. Majka nás usadila v kuchyni. Mladší brat Matej si na kolenách hladil mačku a spokojne sa usmieval. Staršia sestra Zuzka ležala v susednej izbičke. Obaja dospelí súrodenci sú postihnutí mozgovou obrnou. Otec zomrel dávnejšie, mamina nedávno a tak  starostlivosť o súrodencov ostala na Majku. Aby mohla chodiť do práce a zabezpečiť domácnosť, pomáha jej otcova sestra Milka ktorá je už na dôchodku. Majka večer navarí, lebo teta je už cez deň v jednom kole. Kým Majka nepríde z práce domov. Nevedel som, že s dvoma postihnutými veľkými deťmi je ešte viac práce ako s malými. Sú tvrdohlavejší, občas náladoví, tiež oveľa ťažší, navyknutí na svoje rituály a dosť často vás v noci nenechajú vyspať. Chce to proste veľa skúseností, trpezlivosti a lásky.

Tak sme tam v kuchyni s Majkou popíjali kávu, mačka vrnela na Matejových kolenách, z izbičky sa občas ozvala Zuzka. Vôbec sa nesťažovala aj keď určite mala na to sto dobrých dôvodov. Neviem o akom živote snívala. Asi ako každá žena sa chcela starať hlavne o svoje deti. Ale odkedy sa nás život pýta čo by sme chceli ? A tak tu sedíme a Majka rozpráva o pomoci ľudí a rodiny s ktorou to akosi zvládajú. Čo chce ona ? Vraj by sa konečne po dlhej dobe rada normálne vyspala. A tiež by rada vynovila izby súrodencom aj sebe. Ak tomu naše peniaze aspoň trochu napomôžu, skvelé.

Keď sa zajtra ráno spokojne zobudíme, povedzme si SKVELÉ, hoci bude pondelok ráno !

 

Veľmi dlhé PS: Ešte v máji som Jakubovi Ptačinovi sľúbil, že ako jeden z hostí jeho show porozprávam o práci nášho Námestovského anjela. Najprv som sa z toho tešil. S blížiacim dátumom však prichádzala zodpovednosť, v deň vystúpenia rešpekt a po generálke pred prázdnym hľadiskom už takmer panika. Predo mnou hovorila Ľudka Kolesárová o práci Dobrého anjela. Po jej potlesku už ma Jakub volá na pódium a že vraj my v Námestove nie sme o nič horší a anjela máme vlastného. Trvalo to asi 7 minút a viem len približne o čom som hovoril. Moje poznámky na papieri ostali zabudnuté a určite viem, že by som to už nedokázal zopakovať. Na konci bol len pocit šťastia, že to mám za sebou a silný potlesk. Cez prestávku som si prisadol k pani Kolesárovej a na otázku, či aj ona tak nerada hovorí o charite mi povedala : „Každý kto to robí o tom nepotrebuje hovoriť. Ale aj keď sa nám to zdá samozrejmé lebo sme s tým v kontakte skoro denne, je potrebné ľudí neustále k charite inšpirovať.“  Neviem či náš rozhovor počul Šoko Tabaček, ale medzi rečou o cyklistike mi spomenul, že svoj horár venoval Námestovskému anjelovi. Vďaka Šoko, Ľudka, Kubo.  Vďaka vám všetkým, čo o tom veľa nenakecáte ?

 

 

 

 

 

 

Back to top
Close Offcanvas Sidebar