Naposledy som písal o rodine, ktorej autonehoda kruto vstúpila do života. Len pred dvoma týždňami som navštívil študentku Vierku, ako som si ju sám nazval, modelku na vozíčku. Bol som odovzdať 400 eurový darček, ktorý prisľúbili Jarka s Lenkou pri svojej návšteve. Aj Vierkin život prevrátila autonehoda hore nohami. Nešťastná jazda so spolužiakmi a celé týždne balancovania medzi životom a smrťou. Lekárske prognózy neboli vôbec optimistické. Mladé telo napojené na prístroje však statočne bojovalo a odmietalo sa vzdať. Keď si Vierku neskôr rodičia odvážali domov, netušili koľko je pred nimi práce. Vierka má totiž prerušenú miechu a od pása dolu je ochrnutá. Začal sa 2 ročný kolotoč rehabilitácií, denného domáceho trojfázového cvičenia, štúdia lekárskych článkov a skúšania liečebných postupov.
Keď som Vierku uvidel, ostal som prekvapený, lebo na vozíčku sa priviezla krásna mladá dáma, na hony vzdialená predstave o niekom, kto len o vlások unikol smrti. Skoro hodinu sme sa rozprávali o Vierkinej škole ( dvakrát týždenne dochádza do školy v Dolnom Kubíne ) a plánoch do budúcna. Jej nádeje sa upierajú k liečbe poškodenia miechy kmeňovými bunkami, s ktorou však majú skúsenosti len v Rusku a Číne. Náklady na dvojmesačný čas príprav a samotnej liečby by rodina musela hradiť v plnej výške sama a malé teda rozhodne nie sú …
Keď mi o týždeň volal jeden z organizátorov plánovaného vianočného koncertu Tomáš, či nepoznám vhodného adresáta ich pomoci, nemusel som dlho premýšľať. Vedel som, že to asi má takto byť a že Vierka je zase o kúsok bližšie k splneniu svojho sna. Sna, v ktorom sa lekári niekde veľmi ďaleko budú pokúšať o zázrak.
Ktosi múdry raz o zázrakoch povedal : Na zázraky sa nespoliehajte. Ale predsa v ne dúfajte !
P.S.: V najbližších dňoch nás čaká dlhá šnúra návštev v našich starých i nových rodinách. Tempo v práci sa pomaly skľudňuje tak určite bude čas napísať aj pár postrehov.