Všetkých srdečne pozdravujem

Ak si v tomto predvianočnom zhone dokážete nájsť chvíľu čas, prikladám predvianočný rozhovor s maminou, ktorej spolu už druhý rok pomáhame. Rozhovor urobila pani redaktorka Šmigovská z MY Naša Orava a je to veľmi silná výpoveď o každodennom zápase o dôstojné živobytie. Je to príbeh, ktorý vás prinúti spomaliť, zamyslieť sa a možno sa aj poobzerať naokolo, kto a ako popri nás žije.

prajem pomalé čítanie

Jaro

 

ORAVA. Príbehy rodín v núdzi, ktorým na Orave finančne i hmotne roky pomáha Námestovský anjel, nepatria k šťastným ani veselým. Sprevádzajú ich tragédie, smrť, ťažké zdravotné problémy, rozvody, strata práce, depresie. Ťažko sa počúvajú, nieto ešte píšu. Napriek tomu, alebo práve preto, majú pevné miesto vo vianočnom vydaní našich novín. Závoj smútku, prázdnoty a neraz i odovzdanosti ukrýva obdivuhodnú silu každé ráno vstať a popasovať sa so životom, hoc nadelený kríž zdá sa byť priťažký.

„Keby nie syna, pre mňa by Vianoce ani nemuseli byť, neznášam ich,“ hovorí Diana (46), ktorá žije v nenápadnom dome v jednej oravskej obci. Jej pravé meno vzhľadom na citlivosť témy neuvádzame. Pochovala troch blízkych, sama nie je zdravá. „Cez sviatky by mala byť rodina pokope, no mne už ostal len syn. Vlani sme prvýkrát sedeli sami dvaja pri štedrovečernom stole, celú večeru sme preplakali.“

Pred Vianocami už ani nepečie. Nemá to čaro, keď koláčiky nemá kto pojesť. „Ja sladké nemusím, synovi tých pár zákuskov kúpim. Hlavne čipsov keby bolo.“

Diana sa teší, že sa jej tento rok podarilo kúpiť chlapcovi dve mikiny. To je všetko, čo si od mamy nájde pod stromčekom. „Bude nám treba v januári-februári uhlie, drevo, nemôžeme si dovoliť vyskakovať.“

Šťastie odniesla nehoda

Diana prežila šťastné detstvo i mladosť na dedine. Rodičia ju zahrnuli láskou a pozornosťou, rovnako jej súrodencov. „Každému dieťaťu prajem zažiť detstvo, aké sme mali my. Rodičia sa nám venovali, dali nám, čo mohli a všetko s nami prežívali. Vštepovali nám, aby sme si ľudí vážili a nikoho neodsudzovali, pretože nevieme, čo ho môže trápiť.“

Keď mala 26, jej brat prišiel o život pri dopravnej nehode. Na tú noc nikdy nezabudne, bolo sedem minút po polnoci, keď jej zazvonil mobil.

„Brat šiel za priateľkou do susednej dediny. Pomyslela som si, že prišiel domov, zabudol si kľúčik a nevie sa dostať dnu. Dvihla som, volal kamarát, ktorý robil na polícii. Chcel, aby som zavolala otca. Zobudila som ho a podala som mu telefón. Kamarát mu povedal, že brat mal nehodu. Ježišmária, zakričal otec. Žije? Čo sa mu dačo stalo? Povedal mu, že neprežil, že je mŕtvy. Bolo to hrozné. V tom roku bola taká strašná zima, dvojmetrové záveje, mraziská ukrutné, otec si musel požičať zbíjačku z roboty, aby dokázali vykopať hrob.“

Pomohli. A nikdy to nevykrikovali

Od strednej školy Diana pracovala ako vychovávateľka. Práca ju napĺňala, k čomu prispieval aj dobrý kolektív. Našla si priateľa a vydala sa. Keď si chcela dorobiť vysokú, zastavil ju manžel so slovami „načo budú dvaja vysokoškoláci v rodine, ja nás uživím“. Odhodlanie mu nevydržalo ani do narodenia syna, našiel si inú. Dianu prichýlila rodina.

„Nepovedali mi, čo si si navarila, to si aj zjedz. Veľmi mi pomohli a nikdy mi to nevykrikovali. Tri roky som dostávala len rodičovský príspevok, manžel mi do rozvodu, to už mal syn tri roky, neposielal žiadne peniaze. Doteraz to nechápem, ako jeden otec dokáže doslova trhať dieťaťu od úst.“

Exmanžel dnes výživné síce platí načas, ale syna roky nevidel ani sa oňho nezaujíma.

Mama jej zomrela v náručí

Tesne pred rozvodom Diana prišla o mamu, zomrela jej v náručí po ťažkej chorobe. „Po bratovej smrti sa veľmi trápila a ochorela. Už počas Štedrej večere sa s nami lúčila, ešte aj sviečka pri nej zhasla.“

Začiatkom januára už bola na paliatívnom oddelení, Diana so sestrou sa pri nej striedali po 24 hodinách.

„Vydýchla ráno o 5.20. Už od tretej sme sa modlili ruženec. Dusila som v sebe plač, držala som ju silno za ruku. Sestrička, ktorá sa modlila s nami, mi povedala, aby som ju pustila, že nemôže odísť. Nechcela som to urobiť, nechcela som, aby odišla. Potom som pochopila, že sa trápi a že musím.“

Zrazu nastalo ticho

Vlani na jar odišiel na večnosť aj otec, po manželkinej smrti chradol. „Ku koncu mi už ani nechcel jesť. Jediné, čo mu chutilo, boli ešte teplé a chrumkavé bagetky s čerstvým mliekom, trvanlivé nemal rád, smrdelo mu.“

Hoci bol covid a návštevy v nemocnici zakázané, každý deň ich za zomierajúcim otcom pustili aspoň na chvíľu – rozlúčiť sa, keby náhodu. Zázrak sa nestal.

„Dodnes som sa s tým nedokázala zmieriť. Veľmi sa trápim. Hrozne mi všetci chýbajú. V kuse na nich myslím. Večer, keď idem spať, zavriem oči a poviem: Mamuľka moja drahá, dobrú noc, oco, dobrú noc, braček môj jediný, dobrú noc, oddýchnite si, zase zajtra je deň, budeme fungovať. Keď sa ráno zobudím, poprajem im dobré ráno. Keď zomrel oco, ešte dlho som mu varila kávu, ako keď žil. Keby ma niekto videl, asi si povie, že tej to dobre práši na hlavu. No ste zvyknutí na spoločné ranné rituály a zrazu nastane ticho, hnusné ticho.“

Vstať zo samého dna

Po otcovej smrti sa finančná situácia osamelej matky výrazne zhoršila. Financovanie domácnosti mali podelené, otec platil účty, Diana stravu a drogériu.

Na neúplnú rodinu v núdzi upozornil ľudí z Námestovského anjela rodinný priateľ. „Nikoho neľutujeme, nepodceňujeme, ale dávame niečo, čoho sa možno v ťažkej chvíli zachytiť,“ opisuje neinvestičný fond poslanie svojej anjelskej misie. Do bodky ju naplnil aj v tomto prípade. Okrem pravidelného finančného príspevku pomáha Diane so synom aj jednorazovými sumami, hmotne i radami v praktických veciach.

„Keď som zrazu ostala sama, bola to ozaj mizéria. No vždy sa nájdu ľudia, ktorí vám pomôžu vstať doslova zo samého dna. Pomoc od Námestovského anjela je obrovská a som za ňu veľmi vďačná. Pomáha mi aj ockov kamarát, vybavil mi napríklad príspevok na drevo od jednej  nadácie.“

Každý deň je ťažký

„Vstávam ráno o tretej,“ opisuje bežný deň. „Utekám do kotolne vyčistiť pec, rozkúriť a povynášať popol. Teraz k tomu pribudlo odpratávanie snehu. Takže fitko mám vybavené hneď ráno. Synovi chystám raňajky aj desiatu. Kávu pijem popri práci, žiadne nôžky vyložené a pozeranie do hlúpa.“

Po príchode z práce znova to isté. Kotolňa, varenie, upratovanie, pranie, žehlenie. V lete záhrada. Diana pracuje v obchode. „Počas covidu boli ľudia úplne iní, ľudskejší. Teraz mám pocit, že znovu nepozná brat brata.“

Odkedy vyprevadila na druhý svet otca, lepšie dni akosi neprichádzajú. „Každý jeden deň je pre mňa ťažký. Snažím sa fungovať tak, aby mi nepreplo. Pomáha mi vyplakať sa, aj si ponadávam. Najlepšie sa vyzúrim pri rúbaní dreva v kotolni. A potom si poviem, bože, veď sa nemám až tak hrozne. Ľudia sú na tom aj horšie. Mám strachu nad hlavou, aj keď akú-takú, mám sa v čom umyť, máme čo zjesť, chodíme so synom čistí a voňaví.“

To sa dobre hovorí

„Niektoré ženy mi povedia, ako mi je dobre, keď som sama, že mi nemá kto nervy žrať. To sa dobre hovorí. Dobre viem, že sú aj zlí muži. No zastať si ženskú aj chlapskú robotu je ťažké. Hocikedy si poviem, že dom predám a odídem. Do polhodiny ma to prejde, už som starý strom na presadenie.“

Spomína, ako im doviezli 40 metrov uhlia. Otec síce ešte žil, no pomôcť jej už nevládal. „Chlapi prechádzali okolo mňa smejúc sa, no nik mi nepomohol. Tých posledných 15 metrov bolo na nervy, nebolo tomu konca. Ruky som si necítila. Kliala som ako dláždič. Šľahla som lopatu a vošla do domu. Oco ma počul a zavolal ma na štamperlík slivovice. „Aby si nechytila svalovú horúčku,“ povedal mi. „Nakoplo ma to, chytila som druhý dych a uhlie sa mi podarilo spratať.“

Na depresie nemá kedy

„Mnohí sa čudujú, po tom všetkom, čo som prežila, že mi nepreplo, že nemám neresti, nezačala som piť ani nefajčím. Nemám na to čas ani peniaze. Dať 4,30 eura za cigarety, veď to je jeden obed. Dakto si to hodí a má pokoj, čo sa bude. Ja nemám kedy rozmýšľať nad depresiami ani samovraždami. Musím fungovať, nemá mi to kto urobiť.“

Hoci netuší, čo život donesie, založiť si novú rodinu Diana zatiaľ neplánuje, nevie si predstaviť muža po svojom boku. „Neviem, taká zvláštna doba je. Je mi smutno, keď vidím, ako sa manželia navzájom hryzú alebo platia nákup osobitne, každý za svoje. Rodičia sa mali veľmi radi, boli nám vzorom, vždy som si priala mať manželstvo ako oni. Mne sa to, žiaľ, nepodarilo, ale mojej sestre áno. A z toho sa úprimne teším.“

Upísala by sa aj diablovi

Do kostola nechodí, aj na spovedi bola dávnejšie. „Hovorí sa, že pri spovedi vás zosnulý v kostole vidí. Tak som šla, aby ma mamka videla. Kňaz sa má opýtal, ako to všetko zvládam. Povedala som mu, že hrozne kľajem. Pýtal sa, či pri tom spomínam meno Božie nadarmo. Pane Bože, pomôž mi dajako, lebo ma tu šľak trafí, uviedla som príklad. Prosila som Boha, aby zbavil mamku bolestí, no nevypočul ma. Radšej nech si ma nevšíma, lebo sa mi zdá, že keď si ma všimne, rovno mi sekne po krku. Vidieť svojich najbližších v ukrutných bolestiach a nedokázať im pomôcť je hrozné.“

Od dieťaťa rada spievala, v kostole aj vo folklóre. Po covide jej odišli hlasivky. Trénuje aspoň s rádiom. A je odhodlaná sa prekonať a opäť zájsť na nácvik. Okrem sestry má jednu blízku kamarátku. „Poznám rodiny, kde sa medzi sebou nerozprávajú aj 15 rokov. Nedokážem to pochopiť. Čo by som dala za to, keby som ešte raz mohla objať svoju mamku, keby som ju mohla počuť.“

Nemá túžby ani sny, čo nemá, to nepotrebuje. „Keď som bola mladá, vedela som si kúpiť drahé topánky, tašku aj spodnú bielizeň. Keďže dnes viem, že na to nemám, ani po tom netúžim, aspoň ma hlava nebolí. Plné skrine mi neprinesú ani pokoj, ani pohodu, ani blízkych pri sebe. Upísala by som aj čertovi, keby to bolo možné. Život ma už tak vycepoval, že túžim iba byť zdravá a v pokoji chodiť do roboty bez strachu, že o ňu prídem. A syn nech je zdravý, keď už aj bude loptoš, ale nech je zdravý.“

Lucia Šmigovská

Back to top